Snažím sa nerozmýšľať, či je to správne, že si takto vyrazím sama, a tak radšej hneď za sebou zatváram dvere. Ešte mrknem na muža a vidím, že deti už odfukujú. Chápe ma, vždy som bola spontánna. Nič ma nezastavilo, keď prišla múza a hocijaký nápad. Až materstvom sa všetko zmenilo. No teraz, keď už nekojím, deti pomaličky odrastajú, opäť sa vracia tá už skoro zabudnutá lahodná príchuť, ktorou si viete okoreniť život len vy sama. A tak idem stráviť čas – sama so sebou.
Ako často si dávate rande so sebou? Kedy ste naposledy počúvali vnútorný hlas? Chcelo sa vaše JA s vami stretnúť osamote? Alebo ste to, ako mnoho mamičiek a teda aj ja, radšej rýchlo zamietli ešte v zárodku, lebo sa vám to zdalo byť príliš od veci? Príliš neštandardné a odvážne? A pritom také obyčajné, malé rande so sebou. Len Vy a Vy.
Zamierim k moru, kde ešte sem-tam posedávajú rodinky, zaľúbenci, alebo osamelí bežci prefrnknú popri mne. Je po desiatej a zamierim k opusteným ležadlám. Ľahnem si hneď do prvého radu úplne blízko mora. Vnímam jeho silu. Je iné, ako keď je pláž cez deň plná. Akoby hralo dve role. Túto jeho druhú tvár mnoho dovolenkárov možno nikdy neuvidí. Páči sa mi. Je živelné, husté, hlučné v prílive a tiché v odlive. Zrazu si uvedomím, že ma tu môže niekto čapnúť, veď je tma ako v rohu a takmer vstávam z ležadla. No razom odoženiem pochmúrne myšlienky, ktoré mi často prichádzajú na um, keď som niekde sama a mohlo by sa mi niečo katastrofálne stať. Zhlboka sa nadýchnem a prasknem ten mrak nad hlavou. Prehrám si formulku, že svet je predsa krásne miesto a ľudia sú vo svojej podstate dobrí, a tak sa mi nič zlé nemôže stať.
Ostávam ešte chvíľu ležať sama s morom vo svojich myšlienkach. Počas roka na ne niet času, mihajú sa dni ako minúty a rodina je vždy prednejšia ako to, čo sa mi chce predrať hlavou.
Asi o hodinku, – ťažko určiť čas – keď už dlhodobo nenosíte hodinky a pochody mysle nepoznajú časové hranice, vyrážam do mesta. Tam to žije, hoci je jedenásť, ako vidím na veľkých visiacich hodinách v jednej z gréckych reštaurácií. Dostala som obrovskú chuť na poriadny gyros. No a čo? A ešte k tomu aj kolu – viem, osem kociek cukru...
Sadnem si s veľkou pitou plnou mäsa a cibule za prázdny stôl s farebnými drevenými stoličkami. Bez výčitiek si vychutnávam každý kúsok a pozorujem mihajúcich sa ľudí, čo prechádzajú po korze. Všade visia spomienkové predmety, trblietavé kabelky, mušľové závesy, svetielkujúce hračky... Ľudia prichádzajú a odchádzajú, strácajú sa v dave a ja ich nestranne pozorujem s kebabom v ruke.
Zrazu počujem prichádzajúci plač a o chvíľu zazriem bábätko naťahujúce sa vo vajíčku. Mamička si prezerá nejaký predmet, ktorý chce kúpiť. O minútku vidím inú nahnevanú matku, ako nakladá svojmu ručiacemu synčekovi na zadok, lebo je „zlý“. A ďalšie a ďalšie malé deti s rodičmi pendlujú po meste. Zalovím v pamäti, ako sme takéto dovolenkové radovánky s deťmi, keď boli ešte bábätká, riešili my. Boli sme s mužom tiež takí hlúpi, alebo až teraz už viem, že deti nikdy nie sú zlé, sú len unavené a ich rodičia si to neuvedomujú. Ťahajú deti o polnoci po meste a čudujú sa, že nariekajú.
Idem si vypýtať double porciu cibule. Môjho muža by táto dávka už dávno položila, no pre mňa je kebab bez dostatku cibule o ničom. Predavač sa na mňa pozrie trochu zvláštne, ale je mi to jedno, hlavné, že mi tú cibuľu nakoniec dá – asi aj oveľa viac, ako je únosné pre smrteľníka. Sedím, jem ten svoj mega kebab a je mi dobre. Na ničom zrazu nezáleží. Ten oslobodzujúci pocit, keď nikomu nemusíte vysvetľovať, prečo jete o polnoci nezdravé jedlo, prečo ho zapíjate zabijackou kolou a vôbec – prečo ste sama o tomto čase vonku, keď máte muža a deti! Je vám úplne jedno, kto si o vás čo myslí. Skvelé je, že vás tu nikto nepozná a celý svet si môže myslieť, čo len chce – vám je to jedno.
Obliznem si pery po poslednom hlte a dvíham kotvy. Spokojná a plná – nielen z jedla, ale aj plná svojho sveta. Aké fajn stretnúť sa na chvíľu len so sebou.
Pokračovanie nabudúce. (Rande so sebou II.)
