Život sa začína na konci našej komfortnej zóny
Na druhý deň si dám budík na piatu. Keď zvoní, premôžem sa a vyskočím z postele. Vypnem budík, aby nezobudil zbytok posádky. Rada by som s nimi zažila ten čarovný okamih východu slnka, no nechávam ich spať. Viem, že ešte neprišiel čas, a tak idem sama. Pri mori stretávam pár nadšencov, ktorí chcú zažiť moment, ktorý stojí za privstatie si. Je nádherný!
Výnimočný a každý deň iný. Keď sa slnko prederie spod hory Athos, zaplaví ma niečo, čo som už veľmi dávno necítila, no matne si ešte spomínam. Ako málo je takýchto momentov počas roka! Dni sa točia a točia a v kolotoči informácií o tom, ktoré dieťa má kedy besiedku, čo treba doniesť do školy, kedy bude rodičovské a čo treba ešte nakúpiť, kde sa zastaviť a ktorý šek uhradiť... No neviem, ktorá mama si dopraje ten prepych počúvať svoj vnútorný hlas. A pritom hovorí tak jasne – chce len raz za čas jedno milé rande – na chvíľu byť sama – len Ja a Ja.
Premôcť sa a začať od seba
Je ešte skoro ráno a len málo turistov sa „dokopalo“ k tomu, aby zažili východ slnka. Taká jedinečná chvíľa! Uvedomím si, ako veľa záleží len a len odo mňa. Žiadne výhovorky. Je na mne, či chcem vidieť magický východ slnka - stačí sa trochu premôcť.
Ešte sa prejdem popri mori počúvajúc svoje vlastné myšlienky. Zaujímavé, aké sú tu zreteľné. Som rada, že som si nedoniesla žiadnu elektroniku, ani kopec časopisov a len jedinú knihu. Počúvať svoje vnútro sa dá, len keď nie je zavalené inými podnetmi. A tých je doma vždy veľa. Teraz ale počujem vánok, šum mora a do toho moje myšlienky, ktoré čerpajú z týchto momentov a doma sa zhmotnia v niečo konkrétne. Nechávam ich voľne prúdiť.
Z dovolenky odchádzam oddýchnutá a spokojná, plná energie a nových nápadov. Cítim, že život plynie tak, ako má. Že všetko je tak, ako má byť. Že dovolenky nie sú rozmarom, ale sú veľmi, veľmi potrebné. Máte tam možnosť dať si rande – sama so sebou.
Vyskúšajte to, stojí to za to! (Rande so sebou I.)
