19:20
Tróniť sa ide, ale iba na nočník. Pánkovi sa v teplej vani uvoľnilo svalstvo, a tak si bude minimálne 15 minút hovieť na toalete, hoci som presvedčený o tom, že celý proces trvá približne 30 sekúnd. Zvyšok času sa síce tvári dôležito ako Jon Snow, ale pritom je to celé iba jedna z jeho manipulatívnych techník na oddialenie spánku.
Po následnej chvíli spoločného obdivu k úchvatnému umeleckému dielu „Zrodenie hovna“ vyklápam obsah do záchoda, nočník napúšťam po okraj mydlovou vodou a zašpinený malíček dezinfikujem Savom.
19:40
V posledných týždňoch sme si obľúbili Kúzelné čítanie, čo je interaktívna knižka s interaktívnym perom, ktoré po dotyku s interaktívnou plochou púšťa hovorené slovo či rôznorodé zvuky. Nie je náhoda, že pri publikácii venovanej ľudskému telu sa syn najviac zabáva na tónoch imitujúcich prdenie.
Mne to však neprekáža, pretože moje trojročné „ja“ je fascinované technologickým pokrokom súčasných hračiek a celé ma to baví možno ešte viac ako jeho. Čítanie končí, keď dostanem tretí raz perom do oka. Ako vravím, je to veľmi interaktívne.
19:57
„Poďme sa porozprávať.“ Kokos, z takejto formulácie neplynie nikdy nič dobré od šéfa ani od manželky, našťastie, v tomto prípade stačí, keď budem hovoriť ja. Možnosti sú len dve. Buď mu mám porozprávať „niečo“ alebo „o kozliatkach“. „Niečo“ je v pohode.
Rýchlo si spomeniem na nejakú krátku príhodu z detstva, okorením ju dvoma prdmi a úspech je zaručený. „O kozliatkach“ je horšie, pretože to celé pozná naspamäť z knihy, a tak ma pri každej druhej vete opravuje. Kašlem ti ja na to, či vlk klopal, alebo zvonil!
20:10
Zhasínam.
20:11
Je smädný.
20:12
Zhasínam a vyhrážam sa odchodom.
20:12
Chce plyšáka.
20:13
Zhasínam a vyhrážam sa odchodom.
20:14
Treba mu cikať.
20:18
Zhasínam.
20:19 – 20:23
Vykladá si na mňa nohy. Vzdychá. Imituje chrápanie a ja imitujem odchod z izby. Zakričí na mňa. Dostáva posledné varovanie a posledné pomaznanie.
20:25
Nabudúce to už bude posledné pomazanie.
20:33
Spí! Vymaňujem prst zo zovretia jeho dlane a pomaly sa dvíham.
20:34
„Oci, kam ideš?“
20:34
„Do prdele!“ Hovorím si v mysli. „Nikam.“ Hovorím jemu.
20:35 – 20:47
Pozerám do tmy. Čakám, kým sa mu prehĺbi dýchanie a uvoľní svalstvo. Snáď sa neposerie.
20:48
Spomínam si na celú sériu Mission Impossible a v hlave si vizualizujem najefektívnejšiu cestu k dverám. V sekunde sa mením na mnícha Šaolinu a na večne vŕzgajúce parkety našľapujem s ladnosťou primabaleríny. Ešte jeden trojitý Rittberger a visím na kľučke.
20:50
Zatváram dvere.
„Ocó?!“
