Pánbožko to veru celé veľmi dobre vymyslel, lebo pri takto extrémnych bábätkovských decibeloch žiadny rodič nemôže povedať, že:
„Ale veď ja som nič nepočul.“ Aj ja som sa párkrát večer pokúšal tváriť, že jediný vreskot, ktorý registrujem, vychádza z útrob Marcela Merčiaka, no neskôr mi to aj samému prišlo hlúpe. Predsa neuprednostním pokutové kopy pred vlastným synom. Či?
„Nóó, tak prvé dva si pozriem.“
„Dobre, ešte jeden.“
„Tento určite netrafí, stavme sa.“
„Jaj, napínavé to je, tak ešte tohto jedného.“
„No keď už sú v polovici, teraz neodídem.“
„Posledný.“
„Tak tento už je naozaj posledný.“
„Ty nepočuješ ako reve?“ vystrelí žena z kúpeľne.
„Dobre, veď iba poslednú penaltu si chcem pozrieť,“ odpovedám a pritom dobre viem, že ona ho už dobrých 10 minút počula kvíliť až do sprchy, takže rýchlo vstávam z kresla a presúvam sa na poschodie. Medzitým, pochopiteľne, zvýšim hlasitosť, aby som ešte po ceste nahor mohol aspoň ušne sledovať stav.
A to je presne ono. Tá obeta, ktorú ako otec musím denne prinášať. Počas prvých šiestich mesiacov som si už naplno uvedomil, že v domácnosti sa nachádza ďalšia entita. A tak skoro sa rozhodne nechystá odísť.
Ozaj, viete kde nájdete 3-mesačné dieťa? No predsa tam, kde ste ho odložili. Vďaka tomu, že náš malý hrošík je zatiaľ, aspoň čo sa pohybovej aktivity týka, úplne po tatkovi, takmer celý prvý polrok sa spoločne hráme videohry a sledujeme Netflix. Samozrejme, akonáhle počujem ženské kroky, okamžite prepínam z Mortal Kombat na Levieho kráľa.
Skutočné životné obmedzenia ma čakajú až za múrmi väznice domova. Pretože, kam ideme my, ide aj on. Až sa čudujem, že mu to ešte nie je trápne. A on nielen že ide, ale 90 % každej cesty autom reve ako ja, keď včera umrel Mufasa. Ale my sme čo? My sme trpezliví, takže odmietame kvôli desaťkilovému diktátorovi pochovať akýkoľvek spoločenský život a sem-tam sa odvážime navštíviť napríklad reštauráciu!
V niektorých na nás už pri vchode pozerajú, akoby sme prišli počas Štedrého dňa ku nim domov na sýrskej plťke obviazaný dynamitom. Detský kočík je skutočne spoľahlivý detektor na prívetivosť obsluhy. A my sa pritom chceme iba rýchlo nažrať. Prepáčte za to slovo, ale odkedy máme dieťa, do reštaurácií nechodíme jesť, ale žrať. Ku každému jedlu si rovno pýtam dve lyžice, nech to do seba môžem nahádzať ako mangalica a čo najskôr vymeniť manželku nosiacu synčeka z jednej strany putiky na druhú.
Keď si večer konečne sadnem v pokoji na dvor, rovnaký postup uplatňujem aj pri rume.
