Oproti jeho mame mám obrovský hendikep. Z bradaviek mi nikdy nič netieklo (chvalabohu) a počas trojročnej materskej som s ním trávil o 20 hodín denne menej, takže je pochopiteľné, že sa uňho vyvinul klasický štokholmský syndróm. To znamená, že milovanej mamičke odpustí, aj keby mu strihala nechtíky záhradnými nožnicami, zato ja som najväčší sviniar, keď mu namiesto jahodového jogurtu otvorím marhuľový.
Ešte aj tomu psovi niekedy venuje viac lásky ako vlastnému otcovi. Tu ho objíme, tam pohladká po hlavičke, hentam pobozká na ňufáčik. Toľko dotykov sa mi naposledy dostalo pri preventívnej prehliadke u lekára. Keď ide mama na celý deň preč, dieťa si vynucuje desiatky bozkov a neustále na ňu „cmučká“ ako špičkový úchylák v Sade Janka Kráľa. Keď odchádzam ja, treskne za mnou dverami, na dva razy zamkne a v záchode splachuje moje fotografie.
Neľúbi ma!
Pri návrate domov dobehne ku dverám, chytí ma za ruku a najbližšiu hodinu spolu maľujeme oblaky, hady a jeho mimoriadne obľúbené hovná. Navzájom sa šteklíme a chichoceme ako čipmankovia. Až ženu upodozrievam z toho, že dnes do bábovky primiešala konope. O dve hodiny ma bozká na dobrú noc a vyslovuje požiadavku, aby som s ním ostal v posteli. Takúto ponuku odmietam prvý raz v živote, ale z izby odchádzam s úsmevom.
Ľúbi ma!
Ale trvá to len do nasledujúceho rána, pretože hneď ako sa objavím v obývačke, vyplazí na mňa jazyk, dva razy sa po mne zaženie a odporučí mi vypadnúť. Po čase sa mi podarí odhaliť zásadnú pravdu, a síce, že za každým protivným deckom stojí žena. V tomto prípade tá moja, pretože, keď sme všetci spolu v jednej miestnosti, synček ma považuje za konkurenciu, ktorú treba odstrániť. Vlastne sa čudujem, že si svoju mamičku ešte nezačal značkovať močom.
Keď sme spolu z času na čas osamote, stáva sa z nás nerozlučná dvojka. Niečo ako Lasica a Satinský, Batman a Robin alebo Fico a Bonaparte. Spoločne vymetáme detské kúty, podmaňujeme si ihriská a potajomky kupujeme zemiakové lupienky. Po ulici vykračujeme ruka v ruke a našu novoobjavenú lásku dávame všetkým najavo. Večer sme však opäť všetci na hromádke a moje srdce je zas a znovu odmietané. Nech nad tým premýšľam akokoľvek, na konci prídem vždy k totožnej myšlienke.
Musím sa zbaviť manželky.
