Niekoľko minút trvajúci súboj vyzerá asi nasledovne:
1. V ľavom rohu šampión v preprave detí vážiaci 8 kilogramov. V pravom rohu desaťnásobne ťažší kaviarenský povaľač, ktorý doposiaľ skladal iba poklony. Najskôr sa na seba úpenlivo dívame. Kočík tuší, že takého blbca ešte nestretol a ja sa snažím vizuálne odhaliť jeho zraniteľné miesta.
2. Chvíľu okolo neho poskakujem ako nadrogovaný orangutan a premýšľam nad vhodnou stratégiou. Postupne sa osmelím na prvé letmé dotyky všetkého, čo aspoň trochu pripomína nejaké tlačidlo.
3. Keď toto potlačím a zároveň tamto potiahnem a hento ohnem tak sa latentne niečo udeje, ale od zloženého kočíka to má ešte ďaleko.
4. Začínam byť spotený a nasrdený. Padajú prvé nadávky.
5. Keď to nejde rozumom, pôjde to silou. Udieram. Kopem. Nie, nepôjde.
6. Ak ma niekto vidí, určite to natáča na video a večer sa nájdem v bulvári pod titulkou: Babrák roka! Tak tohto muža by za manžela nechcela žiadna.
7. Zložil som riadidlá, ale ďalej sa skrátka neviem dostať. Je mi trápne a do plaču.
8. Ešte ním párkrát pohegám a následne rezignujem. Po siedmich minútach urputného boja padám vyčerpaný k zemi.
9. Súboj s kočíkom sa skončil jednoznačným K.O. v môj neprospech.
10. Žena príde a kočík zloží za tri sekundy, s prestávkou na výsmech porazeného.
Tréning robí majstra, ale ja som nikdy nemal veľké športové ambície, takže do budúcna radšej vždy uprednostním naloženie dieťaťa do auta a k zloženému kočíku sa nepribližujem. Tam ma však, prekvapivo, čaká ďalšia pekelná výzva – detská sedačka. Našťastie sa ukáže, že položiť dieťa do auta a zacvaknúť mu pás dokážem aj ja. No dobre, raz som ho zabudol zapnúť, ale aspoň dvere som mu zavrel, takže sme ho nemuseli ísť ratovať do poľa pri prvej ostrej zákrute.
Samotné kočíkovanie je inak celkom fajn. Cítim sa pri ňom dôležito a tak sa vždy vyštafírujem ako do najlepšieho klubu a hrdo sa prechádzam uličkami. Nech celá obec vidí, že som starostlivý a štýlový otecko!
Všetko je ale v pohode iba vtedy, keď drobček rýchlo zaspí a ja sa môžem po 20 minútach vrátiť domov k pivu manželke. V extrémnom prípade nás však čaká hodinu a pol trvajúca štreka s urevaným diablom v sedle. Keď konečne zaspí a po dvoch minútach ho zobudí prvé nervózne psisko na ulici, mám chuť preskočiť plot a zapchať mu tlamu piškótami, ktoré zvyčajne používam ako úplatok pre syna.
Z kočíka sa tak niekedy stáva stroj času - po dvoch hodinách sa vrátime domov a sme tam, kde sme boli pri odchode.
Akurát teraz už reveme obaja.
