Je pravda, že to už nie je také zlé, ako keď sme sa všade museli trepať s kočíkom, potom sa striedať vo vláčení nemluvňaťa od steny k stene a napokon sa ako jatočné ošípané natlačiť vychladnutým obedom. A nie je to ani také zlé, ako keď dieťa začalo loziť pomedzi stoly a my sme si hádzali kockou o to, kto to hodí do seba, pôjde sa strápňovať ostatným hosťom pod nohy a na záver si to hodí na toaletách.
Ale zas nie je to ani úplne dobré
Začíname výberom reštaurácie, kde už dávno nie je kritériom počet hviezdičiek na TripAdvisori, kvalita obsluhy a šírka ponuky. Jediné, na čom záleží, je počet hračiek v detskom kútiku, kvalita detského menu a šírka medzier medzi stolmi, aby som mohol 20-krát za obed vystreliť zo stoličky ako nadopovaný chrt a zakročiť voči neposednému synkovi.
Teda, aby sme si rozumeli, teoreticky ho môžem zobrať aj do luxusného „stejkhausu“, ale ak chcem skončiť „nasratý“ a ľahší o 50 eur, môžem sa ísť radšej nechať chytiť revízorom. No a keď si dáme spomínané tri podmienky do prieniku, zistíme, že sa musíme najesť doma.
Alebo zľaviť z nárokov
Je zábavné porovnávať, čo si jednotlivé prevádzky predstavujú pod pojmom „detský kútik“. Jasné, že nečakám nafukovací hrad a Zahrajka obaleného v cukrovej vate. No penovú podložku so stolíkom, dvoma stoličkami, výkresom, polámanými farbičkami a bábikou bez hlavy, umiestnenú v rohu miestnosti, síce možno označiť za kútik, ale hrať by sa tam nechcela ani sirota z Namíbie.
Hranolky, či hranolčeky?
Ja viem, že je to nespisovne, ale osoba, ktorá prišla s termínom „hranolčeky“, by mala do konca života jesť len tofu a psie „granulčeky“. Každopádne, väčšinu ponúk pre deti asi navrhoval medveď Yogi, inak si neviem vysvetliť, prečo je detský lístok takmer výhradne zložený z hranoliek, kuracích nugetiek, špagiet a palaciniek. Normálne aj obyčajná zemiaková kaša je miestami väčšia rarita ako usmiaty čašník.
A viete čo? Aj tak je to jedno. Lebo aj keby synčekovi na stole pristál „tatarák“ z vráskavca ozrutného, tretina skončí horko-ťažko v ňom, tretina na ňom a tretina na zemi. No a ja sa potom musím hanbiť nielen za to, že na celú reštauráciu ziape ako plukovník Gestapa, ale aj za to, že okolie nášho stola pripomína Drážďany v 45-tom. Začínam premýšľať nad tým, že odteraz budeme chodiť výhradne do „mekáča“, nech mu za trest poriadne narastie hladina cholesterolu aj brucho.
Aspoň nebude vládať pohnúť sa od stola.
