Úvodné vetné konštrukcie sú mimoriadne smiešne. Slovosled rozbitý ako letná Bratislava, niektoré písmenká vypadávajú, ďalšie vôbec neexistujú. Kým prídem na to, že „ídj“ je Lidl, dostanem buchnát do stehna. Dúfam, že mu to takto neostane, lebo verím, že ho čaká lepšia budúcnosť ako post predsedu národnej rady.
Čo to ale znamená?
Že už nikdy v živote nebudem mať pokoj. Že si už pri El Clásicu ani nemôžem slovne uľaviť, lebo zajtra krpec povie lekárovi, že je „potugajský zmd“ a o týždeň mi už na dvere zaklope teta zo ’sociálky‘. Ako jej vysvetlím tú škaredú ranu na čele a končatiny posiate modrinami? Skrátka, odteraz si musím dávať pozor na ústa už nielen preto, aby mi ich nerozbil svojím dreveným kladivkom.
Zato synček si pozor nedáva a ústnu dutinu zatvára len, keď mu idem umyť zuby. Pri rečnení navyše volí taktiku Jóžiho z Lysej pod Makytou počas stretnutia s cudzincom – myslí si, že keď zvýši decibely, bude mu lepšie rozumieť. Výsledkom je, že mu nerozumiem a ako bonus mi zvoní v strednom uchu. A keďže opakovanie je matkou múdrosti, každé nové slovíčko si vypočujem odhadom 300-krát. V pauze si dvakrát prdne, okomentuje to slovom „ješiš“ a začne sa rehotať.
Prekliate matkine gény!
V čase rozvoja reči zároveň prichádza aj obdobie vzdoru. Áno, aj ja som si myslel, že niečo podobné ma čaká až v pubertálnych rokoch, kedy sa synček rozhodne pestovať dlhé vlasy a marihuanu. Ale aby na mňa niekto kričal, lebo chce MODÉ autíčko? Aby dostal srdce (a zvukovody) rvúci záchvat plaču, pretože mu nedovolím napiť sa záchodovej dezinfekcie? Tak ja mu zachránim život, on ma hryzne a pošle do kuchyne? A vlastne nakoniec môžem byť rád, že ma neposiela na horšie miesta.
Pred chladničkou premýšľam, čo by som mu mohol za trest primiešať do Pribináčika. Tabasco? Alebo burbon? Ale čo keby mu to zachutilo? Než sa stihnem rozhodnúť, príde za mnou, pohladí ma po kolene a povie „soji“. Spravil to iba preto, že ma počul šuchotať v oddelení lahôdok? Asi hej. Moje srdce je však roztopené ako karamelový Nogger z dnešných nedojedených raňajok, vyberám ’pribiňáka‘ a ešte mu doňho aj prihodím hrsť lentiliek.
Ale zas nemôžem byť úplná padavka, takže si k nemu kľaknem a tónmi socialistickej hlásateľky oznamujúcej mimoriadne vysielanie prvého zberu kukurice vysvetľujem, že no-no-no. V jeho chápavom pohľade celkom zreteľne badám, že mi veľmi dobre rozumie.
A je mu to absolútne jedno.
