Kto to vymyslel? Prečo to vôbec existuje? Načo je to dobré? Komu tím prospějete? Ešte ani Vianoce neskončili a ľuďom na ulici už okrem slamy trčí z topánok aj zápalná šnúra od troch kíl rakiet a petárd, z ktorých je na ulici špina ešte na Valentína. Keď som minulý rok pár dní pred Silvestrom vyšiel na dvor, kúsok od domu už niekto trénoval na večer a jedna z jeho plastických trhavín nám takmer zhodila komín, synček sa v záchvate plaču utekal pozrieť, či otcovi neodtrhlo meniskus.
No a odvtedy pri ohňostrojoch trpí podobne ako divák pri polnočnom koncerte Michala Davida na TV Barrandov. Miestami sa teda všetci štyria tisneme na sedačke a čakáme, ktoré okno sa roztriešti prvé. Na zlepšenie nálady púšťam televízne noviny, kde sa dozvedáme, o koľko prstov dnes už prišli slovenské deti a v ktorých obciach už stihli porušiť zákaz používania pyrotechniky. Obratom vypínam obraz, psa zatváram do komory, syna do izby a seba do bubliny zo šampanského.
A zrazu je ráno
Malá pästička tri razy udrie na dvere, chlapča vojde do izby a vyzve ma na vstávanie. Prehováram ho, aby si ku mne na chvíľku ľahol, ale toto dávno neplatí už ani na manželku, nie to na energiou napumpované dieťa. Keďže ostatné dva týždne prekladal vianočné pečivo zvyšnými mikulášskymi margarínmi v čokoláde, žilami mu pulzuje palmový olej a v dutine lebečnej sa dočasne usídlil dutý kakaový bôb. Domnievam sa, že ak by som najbližšie obdobie kypril záhradku obsahom jeho nočníka, na jar už zbierame prvú úrodu cukrovej vaty. Takže nie, neľahne si.
Oco, vstávaj!
Pri piatom rozkaze už vyslovene piští a mne neostáva nič iné, len sa dotackať do kúpeľne a dať si tvárový lifting zo zubnej pasty. Lebo prisahám, že keby som teraz dýchol na zrkadlo, môj odraz odpadne. Potom už len zísť po dvadsiatich schodoch, čo znamená dvadsať otrasov intoxikovaného mozgu, spraviť si sódu, prehltnúť tabletku a trpkú príchuť blížiacej sa skazy.
Furt všade čítam, ako sa rodičia zbavujú detí tým, že ich odložia k „telke“ či tabletu. Ach, čo by som za to dal. Teda, nie že by sme nemali televízor, ale zjavne nemáme normálne dieťa. Lebo jeho to nebaví! No dobre, pol hodinu sa dokáže pozerať na obrazovku, ale potom už začne robiť kotrmelce, vykladať si na mňa nohy, a tak celkovo bojovať o moju pozornosť ako nejaká náruživá tínedžerka. Fakt nemôže najbližších šesť hodín pozerať Nákupné maniačky?
To naozaj chcem tak veľa?
A tak kreslíme, maľujeme, čarbeme, pečiatkujeme. Na papier, na zem, na moju tvár. Mne je už všetko jedno. Následná podvečerná prechádzka mi však aspoň rozjasní myseľ a cestou domov premýšľam, čo urobím, keď sa prvý raz ožerie. Zatiaľ mám zapísané tri kľúčové slová:
Ráno, petarda, pod posteľ.