Vykonávanie veľkej potreby je u syna extrémne intímna záležitosť. V časoch, keď ešte nosil plienky, sa pri tejto bohumilej činnosti vždy schoval pod kuchynský stôl. Teraz sa na nočníku vždy otočí k stene a mne nariadi, aby som sa išiel uložiť na gauč. A keďže to je jediný moment, pri ktorom vyslovene odmieta moju pozornosť, veľmi rád poslúchnem a s úsmevom na perách zaľahnem.
Ale iba na chvíľočku
Z podvečerného „šlofíka“ ma vyruší intenzívna aróma, za ktorú by sa nehanbila ani krava Milka po očistnom klystíre. Do nosa si strčím dve kukuričné chrumky, z police vezmem vlhčené utierky a pustím sa do práce. Syn už vie, čo sa patrí, takže si ľahne na zem a vypučí riť.
Podobný pohľad sa človeku naskytne len v spoločnosti paviána guinejského, takže si to treba náležite vychutnať. Behom dvoch minút miniem tretinu balenia, pretože to miestami pôsobí tak, akoby mal synček vo svojich útrobách fabriku na hnedé voskovky.
Kým to celé odnesiem na toaletu, chlapček si svoje dielo musí podrobne prehliadnuť. To znamená, že zhŕňam kopu utierok na kraj a spoločne sa kocháme krásnym hovienkom, v ktorom si svoje osobné peklo práve odžíva panáčik z lega. Nie, on ho predtým neprehltol, len ho tam počas hnedej smeny odhodil. Náramná „sranda“.
Čo s tým teraz?
Pomaličky kráčam smerom k záchodu a dvíham dosku. V najbližších sekundách sa mením na chirurga z nemocnice Chicago Hope, z nočníka opatrne vyberám „pandrláka“ a predstavujem si, ako ho o desať minúť bude držať v ústach.
Keď ma prestane napínať, panáka odhodím do umývadla a zvyšok nákladu urýchlene vyklopím do záchoda, pričom pravidelne neodhadnem výšku, a tak ma ešte čaká dezinfekcia misy a priľahlej podlahovej krytiny.
Fuj!
Pre môjho syna je však celá fekálna tematika nekonečnou žumpou humoru. Pred zmrzlinárňou si pýta „hovnovú“ príchuť, v reštaurácii „hovnovú“ omáčku a ak mamičke maľujeme srdiečko, na záver k nemu vždy dokreslíme obrovské „hovnisko“.
V dospelosti chce byť šoférom „hovnocucu“ a každý chrobák na dvore je automaticky hovnival. A to som si myslel, že Marcin s Krausom sú dno slovenského humoru.
Neviem, odkiaľ sa v ňom berie takáto zvláštna fixácia, ale zatiaľ nepomáhajú dohovory, vysvetľovanie, ani dobre mierené rady, že takto sa slušné deti nevyjadrujú.
Ak sa mi to nepáči, mám sa ísť „vyhovniť“.
