Očitý svedok
V kauze muž verzus pôrod síce osobné svedectvo nepodám, ale jedno malé polienko do tejto nadmieru horúcej pahreby priložím celkom rád. Vďaka behu sveta a priazni osudu už mám veľkú dcéru a syna, ktorí prišli medzi nás aj bez mojej skromnej prítomnosti. Pozor, niežeby som o pôrod neprejavil primeraný interes, ale tento trend súčasných rodičov sa o mňa v tých časoch sotva obtrel. Predsa len, je to už nejaký ten piatok...
Napokon, ani komunikačne nebol dostatok času individuálne meniť dovtedy zabehaný úzus a požiadať biele osadenstvo pôrodnice o svoje malé miestečko kdesi za hlavou mojej ťažko pracujúcej ženy. Ostal som teda len na telefóne a hrýzol si nechty, trčiac v robote a zarábajúc na nový kočík pre chlapca. Staršia dcéra mala červený, čiže syn musel mať modrý...
Na hrane noža
Som presvedčený, že keď nastala tá naša chvíľa s veľkým CH, bol by som na sále moju ženu nesklamal a zdravotníci by so mnou zbytočnú robotu nemali. Na druhej strane je mi úplne jasné, že poskytovať manželke takýto jedinečný emočný azyl býva pre muža nadmieru ošemetné a často nejednoznačné poslanie.
Koniec koncov, ani samotní lekári alebo psychológovia nemajú na tento zaujímavý trend jednoznačne ustálený názor. Skupinu lekárov, ktorá tento náročný krok partnerov víta, s prehľadom vyvažuje, či dokonca aj prevyšuje, skupina pôrodníkov, ktorí takéto „novoty“ nepriamo spochybňujú, prípadne ich rovno odmietajú.
Nie je žiadnym tajomstvom, že sa vo svete objavil rad prípadov, kedy muži na sále doslova skolabovali. Po obzvlášť náročnom alebo život ohrozujúcom pôrode manželky bola u nich diagnostikovaná posttraumatická stresová porucha (PTSP), ktorá sa objavuje u vojnových veteránov alebo u obetí hrozivých prírodných katastrof.
Slovo staršieho psa
Nemám v povahe mudrovať a poučovať, tobôž nie v takej osobnej a citlivej veci, akou je partnerský vzťah. Myslím si však, že rozhodovanie o prítomnosti otca pri pôrode by malo prejsť niekoľkými samostatnými úrovňami.
Predovšetkým má byť absolútne nespochybniteľným a hlavne autonómnym rozhodnutím každej ženy – rodičky. Na druhej strane tohoto trojuholníka je potom lekár a jeho slovo do bitky. Až potom by sa mal k celej veci vyjadriť manžel a budúci otec v jednom.
Myslím si, že pre osobnosť človeka nebolo a nebude prospešné naskakovať do masovo riadených vagónov sociálnych sietí a brať rozumy zo statusov a lajkov priateľov. Od úsvitu sveta bol pôrod najvyšším zasvätením a premenou mladej ženy na matku a hlavnú nositeľku života. Iste, dnes sa zdieľa už takmer všetko, aj otlaky po dlhej túre v talianskych Dolomitoch, takže selfie s pokrčeným uzlíkom čerstvého potomka medzi „fejsmi“ oboch rodičov poteší...
Ak sa mladí rodičia po zrelej úvahe rozhodnú pre tento krok, pričom plne spolupracujú a akceptujú rady a odporučenia zdravotníkov, je to OK. Som ten posledný, kto by namietal. Muž by si však mal zároveň uvedomiť, že pôrod bol a ostane vyhradený žene, ktorá v ňom vidí nielen potvrdenie svojej materskej úlohy, ale aj jedinečné zákutie, kde sa jej muž vlastne ani pohybovať nemusí.
Pracovne, aj keď trochu nadnesene, to možno označiť ako „písanie básne“. Keď sa muž po prvý raz zamiloval, nedopustí aby mu – okrem jeho vyvolenej – niekto nakúkal do duše, najmä keď pritom smolí kostrbaté verše. To sú tie tajné prérie mužských citov, chlapských túžob aj trpkých porážok. Sem muž, často po celý život, nepustí takmer nikoho. A niečo podobné je pre ženu tých niekoľko hodín – často takmer dní – pôrodu.
Ak teda prijmeme slobodné a zvrchované rozhodnutie našej ženy, že ju máme v jej „hodinke“ podporiť priamo pri prameni, berieme na seba zodpovednosť za ňu a za naše dieťa. Nakoniec, presne to sa od chlapa očakáva – byť zodpovedný a chrániť si svojich najbližších. Ale ak cítime za seba, alebo z ktorejkoľvek strany, čo len minimum pochybností, netlačme sa tam, kde byť nemusíme. Nový život príde na svet aj bez našich roztrasených prstov...
