Patrícia mala prvé dieťa po tridsiatke
Okrem toho, že si užila odsudzujúcich pohľadov, ktoré hovorili „na čo ste doteraz, mamička, čakali?“, dojčenie jej vôbec nešlo.
„To, čo so mnou tie sestričky nacvičovali, bolo neskutočné. Ja som sa fakt snažila, prikladali sme zospodu, zvrchu... prosto sme skúšali celé gymnastické zostavy – a nič. Keď sa aj prisala, tak to bolo skôr o tom, že chvíľu sala, ale potom to jednoducho vzdala a mne ostal len fľak na prsníku, ktorý nenormálne bolel. Takže mi dali odsávačku, do ktorej som si v jednej miestnosti pravidelne odsávala zopár mililitrov mlieka. Verila som, že sa to akosi rozbehne, treba len čakať.“
Božena otehotnela keď mala devätnásť rokov
Pôrodné bolesti nie a nie prísť. Nakoniec bola jediná možnosť plánovaná sekcia, vďaka ktorej sa jej narodil krásny, veľký a zdravý chlapec. Prvé dni boli náročné. 24 hodín po operácii vedela sotva prejsť cez izbu a pri prikladaní synčeka na prsník jej ostrá bolesť bránila normálne myslieť.
Božena pokračuje v rozprávaní s trpkosťou v hlase ďalej:
„Nedali mi inú možnosť. Nech sa páči, mamička, prikladajte, ono to pôjde. Takže som vlastne bez prestávky plakala. Jednak preto, že som si uvedomovala, že som s ním ostala sama a aj preto, že som sa cítila ako totálne neschopná a nezodpovedná matka, čo nevie ako dojčiť dieťa.“
Božena aj Patrícia mali rovnakú dilemu. Zotrvať v boji a primäť svoje deti spolupracovať, alebo to vzdať, priznať porážku a nájsť alternatívne riešenie. Každá žena si uvedomuje, že mať mlieko vždy poruke má obrovskú výhodu. Dieťa sa naje kedykoľvek a kdekoľvek, hoci aj o polnoci. Stačí ho priložiť a spíme pokojne ďalej. Patrícia to po príchode domov vzdala, dcérka bola neustále hladná, podľa rady sestričiek ju prikladala každú hodinu, každé dve, stále, stále, stále. Po týždni frustrácie to vzdala. Malá sa poriadne najedla umelého mlieka a prvýkrát od príchodu z pôrodnice prespala štyri hodiny bez prerušenia.
„Necítila som sa najlepšie, mala som pocit, že som zlyhala na celej čiare a som zlá matka, ale moje dieťa sa najedlo, vyspalo a začalo priberať na váhe. Teraz by som už nečakala ani jeden deň navyše.“
Potom ako sa Božena dala ako-tak dokopy po sekcii, aj dojčenie jej išlo ľahšie. Nebol to už boj s bolesťou, ale pocit dokonalého spojenia.
„Bolo to úžasné. Vidieť, ako je to malé čudo odo mňa závislé. Na začiatku sa dojčil každé tri hodiny. Dali sa podľa neho nastaviť hodinky. Po pár mesiacoch sme pridali umelé mliečko na noc a malý prespal aj šesť hodín a zobudil sa veselý a vysmiaty.“
Naše deti chceme učiť sebapoznávaniu, hovoríme im o tom, že majú robiť to, čo ich baví, chceme im rozumieť a vysvetľovať. Ale ak sa bavíme o dojčení, jeho odmietaní alebo kvalite života matky počas prvých mesiacov po pôrode, berieme si zrazu iný meter. Nebuďte na seba prísne. Keď to nejde, tak to nejde... Nájdite také riešenie, ktoré bude prospešné pre obe strany.
